Dar spásy , sviatosť spásy a sloboda človeka
VŚETCI POTREBUJÚ DAR SPÁSY
588 Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (545) (Lk 18,9) , Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32) . Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.
ŽIVOT VIERY od CIRKVI - SPÁSA od BOHA
169 Spása prichádza jedine od Boha. Ale pretože život viery dostávame prostredníctvom Cirkvi, ona je našou matkou: „Veríme v Cirkev akoby v matku znovuzrodenia, (750) a nie v Cirkev, akoby bola pôvodkyňou spásy.“ A keďže je našou matkou, je aj vychovávateľkou našej viery. (2030)
UNIVERZÁLNOSŤ DARU SPÁSY
402 Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia. Potvrdzuje to svätý Pavol: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5,19) . „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 5,12) . Proti univerzálnosti hriechu (430, 605) a smrti Apoštol stavia univerzálnosť spásy v Kristovi: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život“ (Rim 5,18) .
------------------------
1811 Pre človeka zraneného hriechom nie je ľahké zachovať si morálnu rovnováhu.
Kristov dar spásy
nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností. (2015)
Každý má stále prosiť o túto milosť svetla a sily, pristupovať k sviatostiam, spolupracovať s Duchom Svätým a nasledovať jeho vnuknutia, aby miloval dobro a vystríhal sa zla.
1949 Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje:
„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,12-13) .
CIRKEV ako PROSTRIEDOK a SVIATOSŤ SPÁSY
776 Ako sviatosť je Cirkev Kristovým nástrojom. (1088) V jeho rukách je „nástro¬jom vykúpenia všetkých“, „všeobecnou sviatosťou spásy“, prostredníc¬tvom ktorej Kristus „zjavuje a zároveň uskutočňuje tajomstvo Božej lásky k ľuďom“. Cirkev „je viditeľným plánom lásky Boha k ľudstvu“, ktorý chce, „aby celé ľudské pokolenie utvorilo jeden Boží ľud, splynulo v jedno Kristovo telo a bolo vybudované v jeden chrám Ducha Svätého“.
780 Cirkev je na tomto svete sviatosťou spásy, znakom a prostriedkom spoločenstva s Bohom a spoločenstva medzi ľuďmi.
816 „Toto je jediná Kristova Cirkev… ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli… Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.“
POZNÁVANIE PRAVDY cez CIRKEV
851 Dôvod misií. Cirkev v každom čase odvodzovala povinnosť a čerpala silu svojho misijného nadšenia z Božej lásky k všetkým ľuďom: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2Kor 5,14) . (221, 429) Boh totiž „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (74, 217, 2104) (1Tim 2,4) . Boh chce, aby všetci dosiahli spásu poznaním pravdy. Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy. (890) Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska.
SLOBODA ČLOVEKA a DAR SPÁSY
1739 Sloboda a hriech. ľudská sloboda je ohraničená a omylná. A skutočne, človek zlyhal. Slobodne zhrešil. (387) Tým, že odmietol plán Božej lásky, oklamal sám seba; stal sa otrokom hriechu. Toto prvé odcudzenie privodilo množstvo ďalších. (401) Dejiny ľudstva už od svojich začiatkov svedčia o nešťastiach a utláčaniach, ktoré sa zrodili v srdci človeka ako následok zneužívania slobody.
1740 Ohrozenie slobody. (2108) Používanie slobody neznamená právo hovoriť a robiť čokoľvek. Je mylné predpokladať, že človek ako subjekt slobody „je sebestačný a má za cieľ uspokojenie vlastného záujmu používaním pozemských dobier“. Napokon, podmienky hospodárskeho, sociálneho, politického a kultúrneho rázu, ktoré sa vyžadujú na správne používanie slobody, sa príliš často zaznávajú a porušujú. (1887) Takéto situácie zapríčinené zaslepenosťou a nespravodlivosťou zaťažujú morálny život a vystavujú tak silných, ako aj slabých pokušeniu prehrešovať sa proti láske. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom samého seba, rozbíja bratstvo so spolublížnymi a búri sa proti Božej pravde.
1741 Oslobodenie a spása. Kristus svojím slávnym krížom získal spásu pre všetkých ľudí. Vykúpil ich z hriechu, ktorý ich držal v otroctve: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1) . V ňom máme účasť na „pravde“, ktorá nás „vyslobodí“ (782) (Jn 8,32) . Dostali sme Ducha Svätého a, ako učí Apoštol, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2Kor 3,17) . Už odteraz sa chválime účasťou „na slobode … Božích detí“ (Rim 8,21) .
1742 Sloboda a milosť. (2002) Kristova milosť vôbec nie je súperom našej slobody, keď je sloboda v súlade so zmyslom pre pravdu a dobro, ktoré Boh vložil do ľudského srdca. Naopak, ako o tom svedčí kresťanská skúsenosť najmä v modlitbe, (1784) čím sme vnímavejší na podnety milosti, tým väčšmi rastie naša vnútorná sloboda a istota v skúškach a takisto aj pred nátlakmi a donucovaniami vonkajšieho sveta. Duch Svätý nás pôsobením milosti vychováva k duchovnej slobode, aby z nás urobil slobodných spolupracovníkov na svojom diele v Cirkvi a vo svete:
„Všemohúci a milosrdný Bože, láskavo odvráť od nás všetky protivenstvá, aby sme bez vnútorných a vonkajších prekážok mohli plniť tvoju vôľu.“
-------------------------------------------
MIMO CIRKVI
846 Ako treba chápať toto tvrdenie, ktoré často opakovali cirkevní Otcovia? Ak je formulované kladne, znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom:
Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, (161, 1257) do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“
847 Toto tvrdenie sa nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev:
„Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“
848 „Hoci Boh môže cestami, (1260) ktoré on pozná, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej je nemožné páčiť sa mu, Cirkev má povinnosť a zároveň sväté právo evanjelizovať“ všetkých ľudí.